ORTLER (3905 m n. m) 13.12.2016

Ten telefonát som nečakal. Miro mi volá v piatok poobede, či nechcem ísť s nimi zajtra večer na Ortler. V pláne je severná stena, Nordwand. Ani som nestihol preglgnúť a hlavou mi preblyslo milión myšlienok. No nebol čas rozmýšľať, či áno alebo nie. Podobné ponuky sa neodmietajú, pretože príležitostí je na rozdiel od plánov málo. Už len zohnať spolulezca, oznámiť to manželke, zariadiť voľno v robote, neviem, čo je ľahšie...
Vlastne som presne ani nevedel, kde sa ten Ortler nachádza. V dnešnej dobe internetu si človek vygoogli, čo len potrebuje. Rýchlo zisťujem počasie na najbližšie dni, volám Pištovi, píšem Peťovi, no ten je na zabíjačke. Pišta by aj mohol, no musí vybaviť voľno v robote. Večer je rozhodnuté, ideme do toho. Na druhý deň volám Marošovi, ktorý tam spolu s dvoma chalanmi liezol pred piatimi dňami. Podmienky síce nie sú ideálne, ale liezť sa to dá.
Cesta ubehla rýchlo, aspoň pre nás, čo sme ju celú prespali. Po 11 hodinách prichádzame do dedinky Sulden. Pretriedime veci a vyrážame na chatu Tabaretta ( 2556 m n. m.), vlastne do jej winteraumu. Postelí je tam sedem a to nám bohato stačí. Vonku je na toto ročné obdobie pomerne teplo a snehu zas málo. Z chaty máme úžasný výhľad do severnej steny. Budík nastavujeme na 3 hodinu ráno, no kým sa vymotáme je 4.30 hod. Vonku to však vôbec nevyzerá dobre, vlastne nič nevidíme iba svetlo z čeloviek a zafúkané stopy v snehu. Rozfúkal sa pomerne silný severný vietor. Po trištvrte hodiny brodenia v snehu sme pod nástupom do steny. Zrazu nad nami zapraskal ľadovec ako keby hore posunovali nákladné vagóny. Pozreli sme sa všetci na seba, čo teraz? Bez slova sme utekali, čo najďalej preč. Našťastie nič väčšie stenou nespadlo. Po niekoľkých metroch sme zastavili, znovu pozeráme do steny a vidíme len akýsi biely prach, ktorý postupne mizne. Debatujeme, čo teraz, počkáme, ideme ďalej alebo sa vrátime? To, že hore na hrebeni je ľadovec sme vedeli, ale že kedykoľvek aj v zime môžu z neho spadnúť kusy ľadu, to nie. Silnejúci vietor nás však presvedčil vrátiť sa do winteraumu. Aspoň sme sa poriadne vyspali. Pohľad do steny neveští nič dobré, celá je zatiahnutá oblakmi. Niečo sa nám na nej nezdá, nevyzerá tak ako včera. Po chvíli zisťujeme, že asi v polovici steny, tesne pod lievikom, sa odtrhol sneh, pod ktorým ostal iba čierny ľad. Takmer celé snehové pole zmizlo v doline. Pravdepodobnosť, že aj ten zvyšok by mohol spadnúť ak by sme sa tam vrátili a zaťažili ho, bola veľká. Bolo teda rozhodnuté, do severnej steny teraz nemá význam ísť.
Voľba padla na normálku, když už sme tady... Keby som to bol vedel doma, tak sa určite na ňu nedám nahovoriť, ale po jej absolvovaní som už bol iného názoru. Berieme so sebou spacáky, jedlo, čaj, varič a jedno lano. Dnešným cieľom je dostať sa do bivaku Lombardi (3315 m n. m.), tam prespať, skoro ráno vybehnúť na vrchol a späť k autu do Suldenu. Po 2 hodinách sme na chate Payer (3026 m n. m.), je prázdna ako všetky ostatné, winteraum je však otvorený. Všade naokolo je ticho, nikde nikoho, len my, neznáme kopce a vietor. Spoznávame aspoň sedlo Stelvio a obdivujeme zasneženú cestu ako sa kľukatí hore. Úžasné niečo. Od chaty Payer sa hrebeň dvíha prudko hore, vyberáme cepíny. Vyzerá to, že si cestou po skalnom hrebeni aj zalezieme. V lete býva hrebeň zaistený oceľovými lanami, ktoré na zimu dávajú dole, zrejme kvôli snehu a ľadu. Iba jeden skalný výšvih zostáva zaistený. Postupujeme po hrebeni neistení. Treba sa sústrediť na každom kroku, takúto expozíciu som teda nečakal. Miro s Milanom sa nám začínajú vzďaľovať, asi majú nejakú vrtuľu v zadku. Pištovi sa hrebeň akosi nepáči, zvažuje návrat, no nakoniec pokračuje ďalej. Po 2 hodinách od chaty Payer doliezame k bivaku Lombardi. Je to malá plechová búda, ktorá ponúka 5 provizórnych ležadiel, celkom dobrý komfort, hlavne, že sme chránení pred vetrom. Rozkladáme veci, varíme večeru a litre čaju. Na záver nám Miňo pripravil dezert v podobe vareného červeného vína so všetkým, čo k tomu patrí. Neveril by som ako to dokáže rozprúdiť krv v zamrznutých nohách. Odteraz ho pribaľujem k balíčku 1. pomoci.
Ráno sa zobúdzame ešte za tmy, vonku fučí, vôbec sa mi nechce z vyhriateho spacáka. Pišta sa necíti dobre, radšej nás tu počká. Kúsok nad bivakom sa naväzujeme na lano, vystupujeme strmým ľadovým výšvihom na ľadovcové plató popretkávané trhlinami. Mirko ide prvý, preskakuje dlhú a širokú trhlinu, za ním Milan, ktorý sa pod nafúkaným snehom prepadáva do trhliny. Zachytávame jeho pád, ja na jednej strane, Mirko na druhej. Vyskúšať si to naživo je celkom dobrý zážitok. Našťastie je Miňo v poriadku. Chvíľu trvá, kým sa mu podarí vyliezť von. Druhý pokus je už úspešný a po 2 hodinách sme na vrchole Ortleru (3905 m n. m.). Slniečko hreje a vietor konečne slabne. Kocháme sa výhľadmi na všetky strany, samé kopce, kde len oko dovidí. Cesta dole ubieha rýchlo a po trištvrte hodiny sme naspäť v bivaku. Z neho zostupujeme po ľadovci obchádzaním skalného hrebeňa, čo sa napokon ukázala ako správna voľba. O 13. hod. sme už vo winteraume na chate Tabaretta. Ládujeme do seba všetky zvyšky, neskutočné koľko jedla Mirko s Miňom vyniesli hore. S takýmito parťákmi je radosť chodiť po horách. Pri aute sa stretávame s Palom a Marošom. Domov sa už vraciame plný nových zážitkov.

Daniel Dorniak