Cestou necestou ATLAS (Maroko)
Kým bol nápad vycestovať do Maroka ešte v plienkach, hovorili sme len o Marakéši. Lenže ako sa nám oči otvárali, dívali sme sa vyššie k oblohe. Veď pohorie Atlas je od hlavného mesta vzdialené len asi 3/4 hodiny cesty autom. Na africký kontinent sme prileteli až večer, a tak, aby sme došli včas a oddýchli si, vzali sme si vyhádaný taxík priamo spred letiskovej haly. Izbu v Imlile blízko pri začiatku turistickej trasy (pri moste na konci Imlila) sme si vybavili cez booking. Naša štartovacia nadmorská výška bola 1 800 m n m. a chata, na ktorej sme mali dohodnuté 2 noci, sa vypína medzi končiarmi vo výške 3 500 m. Putovanie ubiehalo rýchlo, dolina sa zarezávala čoraz tesnejšie medzi červenohnedé, slnkom zaliate pohorie. Cestou sú asi dve - tri miesta, kde si môžete kúpiť niečo proti smädu a hladu. Popri nás sem-tam prešli domáci so somárikmi s nákladom. Vyššie sme kráčali už v novembrovom snehu a len čo sme zhodili batohy a ubytovali sa, vybehli sme ešte vyššie, aby sme si spravili predstavu, čo nás čaká na ďalšie ráno pri výstupe na Toubkal. Domáci na chate boli príjemní, silný bylinkový čaj v kovových nádobách nosili na stoly pravidelne, večera bola typická kuchyňa. Všetci turisti rôznych národností odišli z chaty s najatými sprievodcami na najvyšší vrch v severnej Afrike ešte pred svitaním. Pozvoľný výstup širokou dolinou v snehu nebol náročný, ale pred hranicou 4000 m som čoraz viac vážila krok. Výhľady dokola nádherné a ďaleké, a Atlas sa rozprestiera v páse až k horizontu. Na poludnie bol Toubkal celý len náš, keďže ostatní už stihli aj zisť. Aha, vlastne došli ešte dvaja Kórejčania v rifloch a s mačkami obutými naopak, z akéhosi cestopisného televízneho programu, v ktorom so svojím nadšeným preslovom vystupujem aj ja a tiež ako si odpíjame z našej frndžalice na počesť dosiahnutých 4 167 m a ako sa cestovateľ napije a náramne zadúša. Potom ani v najkrajšom sne netušená slnečná siesta na streche Maroka a len dve zvedavé vrany krúžiace nad nami, ktorým chutili želatínové cukríky rozsypané v snehu. Síce sme na druhý deň už boli pohltení virvarom hlavného mesta, ale napriek jeho exotike, farbám, vôňam i zvukom som mala pred očami len tie červenohnedé hory so snehovými čiapočkami, a z terasy kamenného domu, v ktorom sme nocovali, som sa stavala na špičky, aby som ešte zazrela vrcholky Atlasu.
MK
