Aktuálne
  • Nox Quaerox 2018

    Nox Quaerox 2018 je tu znovu. Tak neváhaj a bež si po zážitok... 9.11.2018

  • Oznam

    O Z N A M

    V Nedeľu 18.11.2018

    bude stena Pavúk otvorená od

    17.30 – 20.30 h

  • Vznik nového lezeckého sektoru na Kalamárke

    Vďaka množstvu ľudí ktorí priamo- svojou dobrovoľníckou prácou, ale aj nepriamo (finančne, materiálne 2-3% zo zaplatenej dane a pod.) vznikol na Kaľamárke nový lezecký sektor určený pre začínajúcich lezcov bez rozdielu veku. Viac...

DEŇ NA HREBENI - V.Fatra

Rudovi zvoní telefón. Volá Zuzka s Tamou, že kde sme. Práve sme sa vyterigali zo Smrekovicového bludiska do lesa. Náš podporný tím nám išiel oproti a chcel vedieť či ideme po turistickej, alebo cyklistickej ceste. Nechápali sme, na stromoch boli značky obe. Pochopili sme to po sto metroch, keď sa na rozbočke oddeľovala cyklistická trasa doprava, ale turistická značka sa zrazu stratila. Najprv Rudo  vytiahol strategický kus papiera s mapou, kde mal  vytlačené orientačne-problémové úseky. Potom sme naštartovali Locus aj Google maps, ale neboli sme o nič múdrejší. Skúsili sme aj preskúmať obe možnosti, turistická značka sa nadobro stratila. „Ja sa na to môžem vysrať“,  zahlásil znechutene Rudo a kým som sa spamätal už sťahoval nohavice a vykonal čo sľúbil... Škoda, že sme tie možnosti nepreskúmali hlbšie, lebo podpora na nás čakala za prvou zákrutou, kde sa značky opäť spojili.



Príprava
Na hrebeň Veľkej Fatry sme sa pripravovali, ako sa na zodpovedných veteránov patrí, 6 rokov.  Príprava mala dve etapy. Prvá trvala 5 rokov, 365 dní (jeden bol prestupný) a 22 hodín. Počas nej sme si pár krát pri lezení alebo pri pive povedali, že by sme mohli skúsiť dať Veľkú Fatru na skialpoch za jeden deň. Veď z Tureckej do Hrabova je to len maratónska vzdialenosť a prevýšenie okolo 2500m nie je Everest. 
Druhá etapa trvala asi 2 hodiny: polhoďka na hiking.sk trošku preštudovať mapu, stiahnuť  itinerár a pozrieť Aladina na esháemú. Ďalšia v Poluse v Športovej výžive natankovať gely, proteínové tyčinky a iné bobule. A hodinka spomenúť si, čo všetko budeme potrebovať a napchať to večer do batohov.
Samozrejme bola aj nejaká nepriama príprava – v zime sme sa snažili stráviť na pásoch čo najviac času, prvýkrát som v sezóne nedal zarobiť vlekárom ani euro. Rudo sa pripravoval svojím, roky osvedčeným spôsobom. Keď mu najviac išlo a hrebeň vyzeral byť reálny, natrhol si stehenný sval a bolo jasné, že prvá etapa prípravy sa predĺži o ďalší rok. Ja už som si zvykol, že pravdepodobnosť,  aby mohol nastať na Strednom Slovensku deň, kedy bude priaznivé počasie, mali by sme čas, chuť, akú-takú formu, a že Rudo bude zdravý sa rovná štatistickej odchýlke. 
Ale odchýlka nastala: Mesiac nachvíľu zatemnil Slnko, čo bolo nepochybné znamenie z neba (aj pre stehno), že  optimálne podmienky prichádzajú.

Priebeh
Začali sme ráno v Tureckej pri Starých horách a skončili podvečer v Hrabove pri Ružomberku.  Zvyšok medzi tým sme klebetili, rehotali sa, fotili, nadávali, kochali sa, pili, gelovali a samozrejme šlapali, vystupovali, zostupovali, zlyžovávali.
Príliš stručné? Tak trochu podrobnejšie:
Pred pol siedmou ráno nás Zuzka vyložila na parkovisku v Tureckej. Boli sme zmierení s tým, že časť výšlapu na Krížnu si kvôli nedostatku snehu budeme musieť lyže niesť. Trochu som sa toho obával, lebo lyžiarky nie sú bohviaké trekáče a chytiť pľuzgiere hneď na začiatku nepoteší. Ale asi sme boli ešte prispatí, lebo sme si ani nevšimli a už sme boli nad Salaškami pred strminou, kde začínal sneh.
Rudo mal naštartovaný tepometer tak udával tempo. Správne nastavenie tempa a hlavy na celodenný pochod pokladal za klúčové pre úspešný priebeh akcie.   Na Krížnej sme boli síce o nejakých 20 minút neskôr ako to obyčajne robíme, ale zato celkom čerství . Skoro ako juhozápadný vietor, ktorý nás potom celé doobedie sprevádzal a navliekal na nás rôzne membrány a shelly.
Ostredok, Suchý vrch, Koniarky, Chyžky, Ploská, Sedlo Ploskej – trošku nás prefúklo, ale obloha bola čistá, výhľady nádherné, sneh vynikajúci a okrem partie Čechov na Ploskej nikde ani živej duše. Stále ideme na pásoch, aj keď z Ploskej do Sedla sme si mohli trochu zalyžovať.  Tu niekde by sme podľa mapy mali byť v polovici túry. Či plníme časový plán nás prišiel skontrolovať  zo vzduchu aj vrtulník ATE.  Rudo mu rukami ukázal medzinárodný znak, že nepotrebujeme pomoc, nevšimol som si  ale, či použil aj prostredník.
Potom začala nuda. Jednak stopa viedla stále rovnakým lesom bez výhľadov, obchádajúca Čierny kameň, Rakytov, Tanečnicu a Skalnú alpu, jednak sme museli ísť za sebou a nemohli sme dosť dobre ohovárať neprítomných a jednak sa nám stále zdalo že v tých traverzoch máme buď jednu nohu dlhšiu alebo jednu ruku kratšiu. Aj nohy v prepotených lyžiarkach už začínali dostávať zabrať. Problémy na chvíľu vyriešil mítingpoint na Smrekovici. Partia Mirka Černa, ktorí vyrazili na hrebeň už večer a bivakovali pod Ploskou, ich podpichovanie, pivečko, tatranky a suché ponožky dodali viac sily ako enervitové proteíny.
V okolí Smrekovice blúdi snáď skoro každý, kto to nepozná. Spája a križuje sa  tam viac turistických chodníkov a cyklistických trás, na lúkach nie je veľa možností značkovať a medzi budovami  značku ľahko prehliadnete. 
Prekonali sme tento „náročný orientačný bod“, zanechali sme tam výraznú značku,  stretli sme sa s podporným družstvom, dohodli sa, že pre nich prídeme na Smrekovicu autom, ktoré nám nechali na Hrabove a fičali sme lesom cez Jánošíkovu kolkáreň, Šiprúnske sedlá a Vtáčnik na Málinné. Túto časť sme nezvládli ideálne, mali sme párkrát dať radšej pásy dole. Zlyžovávať v strmom lese na tvrdom podklade na pásoch v bežkárskom postoji bolo pre nohy náročnejšie  ako hodinové šlapanie do kopca. Myslela si to aj jedna moja palička, ktorá sa z trucu zlomila.  Zlomeninu sme chceli najprv ošetriť nejakými masťami čo sme našli v lekárničke aby zrástla, nakoniec ale stačil leukoplast.  
Najkrajší zvuk čo sme v ten deň počuli neboli prvé jarné vtáčiky ani štebotanie nášho podporného družstva ale pípanie ratraku na Málinnom, ktoré znamenalo, že nás čaká už iba jeden dlhší zjazdík. Ten sme si užili ako vždy, keď sa vraciate z túry a valíte dolu pri západe slnka po prázdnom svahu.

Pár detailov
Termín: 21.3.2015
Účastníci: Peter a Rudo
Podporné družstvo: manželky
Začiatok: Turecká
Koniec: Hrabovo
Dĺžka trasy: 41,35 km
Výstup: 2.568 m
Zostup: 2.591 m

Časový itinerár
Šuchtanie sa na pásoch so zastávkami na fotenie a občerstvenie: 9:20 hod.
Posedenie na Smrekovici a stretnutie s podporným družstvom:  0:50 hod.
Zlyžovanie do Hrabova: 0:30 hod.
Spolu: 10:40 hod.

Tento veľkolepý výkon sme sponzorovali firmám
adidas – oblečenie
Dynastar – lyže
Dynafit – viazanie a oblečenie
Scarpa – lyžiarky
Enervit – dovolené a nedovolené podporné prostriedky
Deuter – batohy
nonejmy – ostatný výstroj

Rada na záver
Nech vás ani nenapadne takéto šialenstvo skúšať. Vyžaduje to nadľudský výkon na pokraji síl, hazard so zdravím a životom a duševnú traumu do konca života z nehostinného temného Mordoru a nebezpečných prírodných živlov...

Peter